Vtedy ešte netušil, že Vianoce roku 1958 sa mu stanú "osudné". Celú udalosť opisuje MUDr. Anton Neuwirth, ktorý bol v tom čase jeho spoluväzeň v Leopoldove: "Keď som prišiel do Leopoldova, o. Metod býval v tzv. Vatikáne. Tieto budovy kedysi slúžili ako ubytovne pre dozorcov, ale neskôr boli zmenené na D-čko. Starí kňazi však v nich mali vyhradenú svoju budovu, ktorú sme nazývali Vatikán. Tento Vatikán mal zvláštnosť, že okná ktoré boli na chodbu, ktorá kedysi spájala byty dozorcov, sa otvárali zvnútra i zvonku. Raz sa stalo, že pred Vianocami, myslím si, že to bolo na Štedrý deň, otec Trčka sedel vo výklenku pri okne a spieval si náboženskú pieseň. Samozrejme okolo tohto okna po chodbe chodil dozorca. Tie okná sa otvárali aj zvonku. Fakticky on ho tam videl sedieť, tak si otvoril trošku okno a počúval. Aj keď o. Trčka spieval tichúčko, dozorca musel rozumieť o čo ide. Tak ako som počul, nechcem teraz nikomu ukrivdiť, ale v pamäti mi zostalo, že tento dozorca mladý človek mal mať prezývku sokol, lebo niektorí starší väzni ho už poznali aj podľa mena, ale my sme poznali väčšinou iba takéto prezývky, ktoré kolovali medzi väzňami a tak podľa toho sme ich rozoznávali. Keď počul, že spieva tú nábožnú pieseň, tak zavolal veliteľa stráže, lebo ten bachar, ktorý mal stráž, nemal kľúče od ciel. Ten sa vôbec do cely nemohol dostať, kľúče mal jedine veliteľ stráže, takže musel telefonovať pre neho. Prišiel aj s nejakým ďalším jedným či dvomi, neviem, asi s eskortou, a zobrali o. Trčku a za trest ho zavreli na samotke do korekcie. Nešlo tu o to, že bol na samotke, pretože samotka to bola jedna veľká budova, v ktorej boli cely určené pre samoväzbu pre jedného väzňa, ale tam boli viacerí podľa toho že koľko bolo väzňov a koľko bolo miest. V Leopoldove na samotke boli väčšinou vybraní ľudia, nechcem povedať že samí zločinci, ale boli to politickí zločinci, ktorí nesmeli byť označovaní ako politickí, pretože komunisti hovorili, že v Československu niet politických väzňov. Jednoducho z toho dôvodu, že neuznávali štatút politického väzňa. Každý bol zločinec, aj ktorý bol odsúdený pre politický prečin, alebo trestný čin. Nám hovorili, vy ste zločinci toho najhoršieho zrna. Vy ste horší ako ten vrah a podľa toho sa aj voči nám chovali. Na prízemí samotky boli oddelené cely. Táto korekcia bolo vlastne väzenie vo väzení. Po tie dni keď niekto niečo urobil, tak za trest ho zavreli do tej korekcie, kde sa mal napraviť. Tieto mali zvláštny režim, predovšetkým boli tmavé. Tam bývalo malé okienko, aj to bolo veľmi často zavreté železným príklopom. Korekcia mala betónovú podlahu a tak isto lôžko bolo ako taký jeden veľký betónový hranol, samozrejme studený, na ktorom mohol spať ten, ktorý bol v korekcii. A aby nemohol veľmi dobre zaspať, tak tam boli zamurované vyčnievajúce doštičky, ktoré stále tlačili väzňa, ktorý si chcel na lôžku oddýchnuť. Fakticky, keď tam tie tri dni bol, tak sa ani poriadne nevyspal, lebo musel ležať na tom betóne a na noc nemohol dostať viac ako jednu deku. Jesť dostávali myslím iba obdeň, teda, keď bol na tri dni tak dva dni hladoval a jeden deň dostal niečo jesť. O. Trčku bezprostredne zaviezli do korekcie na ten betón a tam spal. Na druhý deň ráno, alebo ešte v noci, myslím, že zavolali, ale neviem prečo, či preto, že ten dozorca sa chcel chrániť alebo ponosoval sa otec Trčka, zavolali lekársku službu a mal ju vtedy väzeň, bývalý študent medicíny. On mi hovoril, že ho tam volali, že tam je o. Metod a že aby som sa ho ujal a snažil sa nejako presadiť, aby ho prijali do väzenskej nemocnice, lebo že je v korekcii. Totiž to bolo tak, že zastať sa kňaza, alebo poslúžiť kňazovi bolo vždycky aj vo väzení riskantné, to bola kádrová újma. No a pretože ja som bol odsúdený pre katolícku akciu, tak mne už táto vec nemohla poškodiť. Považovalo sa samozrejme že mám blízko ku kňazom, tak vždycky keď bol nejaký kňaz, tak prišli kolegovia lekári, vždycky povedali tak Toníku povedz niečo, navrhni veliteľovi, aby bol prijatý do nemocnice a podobne. Teraz si už presne nepamätám, či ja som žiadal, aby som sa mohol ísť na neho pozrieť, alebo druhý deň som mal ja službu a tam ma zobrali. To by som už teraz musel básniť. Nie je vylúčené, myslím že je to asi pravdepodobné, že študent medicíny Prchlík asi povedal, že si myslí, že ma otec Trčka zápal pľúc, aby teda ešte zavolali mňa. Tak potom som prišiel. Mal naozaj štyridsiatky, skutočne mal zápal pľúc, myslím, že obojstranný, a tak som navrhol, aby bol prijatý do väzenskej nemocnice. To veliteľ stráže nechcel za žiadnych okolností dovoliť, tak som povedal, že bude zodpovedný za to, ak sa tomu človeku niečo stane. Potom to asi ešte s niekým konzultoval, takže jediný ústupok ktorý spravili bolo, že o. Metoda z tej korekcie dali von a zavreli ho na samotku, kde bola drevená podlaha a mal tam slamník, takže potom spal na tom slamníku. Vymohol som mu tiež to, že mal deku alebo dve deky na prikrytie cez celý čas, lebo inak v korekcii dostával väzeň deku iba na noc. Ale tú jednu noc tam, pokiaľ sa pamätám, určite strávil, večer a tú noc určite, a až na druhý deň sa dostal von. Potom sme o. Metodovi niekoľko dní, hoci sme toho nemali veľa, dávali penicilín, ale viem že to bolo stále také medzi dobrým a zlým. Znovu som sa ho pokúšal dostať do väzenskej nemocnice, ale nedalo sa to presadiť. Potom sa teplota trošku upravila len preto, že sme sa starali viacerí, tak postupne potom ktosi druhý prišiel a nie všetci chodili na samotku, myslím lekári. Končilo to, myslím, asi tým, že ja som už potom nesmel za ním ísť. Ale dozvedel som sa a zostalo mi v pamäti to, že tá vec sa zhoršovala, až nakoniec zomrel. Keď som o. Metodovi hovoril, teda keď som sa mu ospravedlňoval, že nemôžem presadiť to, aby šiel do nemocnice, že by tam mal ísť a tak ďalej, myslím si, že bolo by mu to podstatne pomohlo. Liečba by bola bývala predsa len lepšia, lepšie jedenie, starostlivosť, možno že ešte nejaké iné lieky by sme boli zohnali. Na každý pád, tá smrť bola podmienená tým, že ho tam dali - to je moje presvedčenie - a on mi ešte hovoril, teda v tom zmysle, že ja sa na nich ani nehnevám, ja vám to teraz neviem presne zreprodukovať, ale podstatné bolo to, že prejavil dobromyseľnosť, odpustenie k tým, ktorí mu ubližovali, a toto považujem za veľmi dôležité, že v tej ťažkej situácii odpúšťal a naozaj vedel, že to nemá ľahké."
        O.Metoda do cely preniesli len zomrieť. Tam o. Mastiliak opatroval o. Metoda, svätec svätca. "Keď sme boli v nástupe na chodbe pred oknom cely, kde ležal na smrť chorý, rozprával p. Štefan Krištín, o. Trčka sa obzrel k oknu a ja som zakýval, hneď zareagoval pozdvihol ruky k nebesiam a očami mi ukazoval, že sa lúči s nami a odchádza z časnosti na večnosť." O. Mastiliak, ktorý, ako sám tvrdil, mal prirazené svoje lôžko k posteli o. Trčku, však nebol prítomný pri jeho smrti, lebo v tom čase musel pracovať v dielni, ale skrze posla sa dozvedal, čo sa s o. Metodom deje. Na tieto posledné chvíle o. Metoda spomína: "Keď umieral, bolo to k večeru, boli na izbe len starší spolubratia, ktorí už nechodili do práce, akiste aj z iných izieb. Jeho umieranie v dielni sledovali prostredníctvom posla. Keď sme sa vrátili z popoludňajšej smeny o 10 hod., náš otec bol už hodinu mŕtvy." Bolo to 23. marca 1959.
        Po smrti - rozpráva o. Mastiliak - nechávali mŕtveho na prirazenej posteli ešte hodinu. Potom prišli ošetrovatelia z nemocnice a odniesli ho do márnice. Na druhý deň alebo tretí deň ho pochovali, samozrejme bez kňaza, za asistencie dozorcu, na väzenskom cintoríne."

	Rodina sa v apríli 1959 pokúšala previezť jeho telesné pozostatky do rodného Frýdlantu, ale vtedajšie úrady im robili prekážky a nakoniec sa im to nepodarilo. Dozvedeli sa však aspoň, kde sa nachádza jeho hrob. Podľa ich svedectva boli na väzenskom cintoríne len dva rady upravených hrobov. Iné hroby, to boli len kopy zeminy porastené trávou. O. Trčka bol pochovaný v siedmom hrobe v prvom rade.