Až po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v 1968 mohli redemptoristi požiadať o prevezenie telesných pozostatkov o. Trčku z leopoldovského väzenského cintorína do Michaloviec. Exhumácia telesných pozostatkov sa uskutočnila 16. októbra 1969.

        Hrob pomohla identifikovať rodina a Sestry Služobnice zo Sládečkoviec. Svedkovia exhumácie, ktorí poznali o. Trčku ešte z Michaloviec, spoznali jeho telesné pozostatky podľa zlatého zuba, ktorý žiaril v každom úsmeve Sluhu Božieho o. Metoda Dominika Trčku. Pohrebné obrady boli vykonané 17. októbra 1969, a hoci pohreb nemohol byť patrične zorganizovaný, jednak mnoho veriacich a kňazov sa prišlo rozlúčiť s týmto známym misionárom, ktorý pre Krista a Cirkev podstúpil mučenícku smrť.

Jeho telesné pozostatky spočívajú v hrobke redemptoristov na michalovskom cintoríne. V roku 1969 spolubratia redemptoristi podali žiadosť o rehabilitáciu, ale bez pozitívneho výsledku. Až v 1990 po páde komunizmu bol o. Metod Dominik Trčka rehabilitovaný Krajským súdom v Košiciach, čím bola oficiálne priznaná vina štátu za jeho nespravodlivé uväznenie, odsúdenie a smrť.

        Keď sa medzi väzňami rozprávalo o nespravodlivosti a krutosti väzenských zariadení a dozorcov, ako príklad bola neraz dávaná mučenícka smrť o. Metoda. Jej podrobnosti i okolnosti sa ústnym podaním prenášali z cely do cely, z väzenia do väzenia. Verbista Vojtech Kováčik spomína: "Mnohokrát som počul to meno vo Valdiciach a to s veľkou úctou si naň spomínali väzni, ktorí boli z Leopoldova prevezení do Valdíc". Jezuita Alojz Litva, spoluväzeň z Podolínca, sa od tých čo boli v Leopoldove v čase smrti o. Metoda dozvedel, že zomrel na následky korekcie, kde silno nachladol a do ktorej bol daný pretože si tichúčko nôtil vianočnú pieseň. V čase komunizmu jeho hrob, aj keď je na verejnom cintoríne, nemohol byť masovo navštevovaný, pretože by to vzbudzovalo u úradov i štátnej bezpečnosti podozrenie a považovali by to za protištátne zhromažďovanie sa občanov. Živá spomienka na neho v radoch spoluväzňov, duchovenstva či veriacich však nevymizla. Keď sa o ňom hovorilo, písalo a či sa ho dávalo za príklad kňaza misionára, v minulosti či v súčasnosti, vždy to bolo v spojitosti s jeho mučeníckou smrťou. Toto potvrdzuje aj svedectvo pána MUDr. Antona Neuwirtha: "Pokiaľ som o ňom hovorieval, vždycky vo mne zostalo to vedomie skutočne mučeníckej smrti, pretože nielen, že bol kňazom, ale v určitom zmysle vykonával náboženský úkon, spieval nábožnú pieseň a za to bol, znovu by som povedal, naviac potrestaný, neprimerane ťažko, do tej miery že to malo príčinnú súvislosť s jeho smrťou. Toto považujem za najdôležitejšie a toto je by som povedal podstatný znak martýria ... podľa mňa je to jeden z najvýraznejších "bielych mučeníkov" komunistickej krutovlády v Československej republike."
        Ján Ďurkáň porovnal o. Metoda Dominika Trčku a jeho spolubrata Mikuláša Stanislava Nekulu, prvých redemptoristov pražskej provincie ktorí, prijali gréckokatolícky obrad, k Cyrilovi a Metodovi, prinášajúc Slovanom na Veľkú Moravu vieru v živého Trojediného Boha. Písal: To je naše vzácne jubileum, že pred 50 rokmi prišli k nám hviezdy dve od západu: Metod a Mikuláš, že z ich veľkých, hrdinských obetí zrodila sa obnova našej prešovskej diecézy, že nás tí dvaja omladili duchovnou transfúziou krvi, že za nimi prišli ďalší nadšenci pre Boha a duše, ktorí preorali misiami, triduami a inými spôsobmi duchovnej činnosti celú našu diecézu tak, že s úžasom hľadeli na plody a výsledky ich činnosti tak vedúci ako aj veriaci, že si ich obľúbili ozaj ako naši predkovia sv. Cyrila a Metoda, že na nich niektorí pozerali ako na anjelov z neba. Vklad o. Metoda pre rozvoj gréckokatolíkov na Slovensku bol značný. Jeho horlivosť o Boží dom a vernosť katolíckej cirkvi i cyrilometodským ideálom bola veľká, a to až natoľko, že ho to stálo život. Je žiarivým príkladom kresťana, misionára, rehoľníka, kňaza, ktorý dal svoj život do služby Bohu a jeho Cirkvi a hľadal len jeho slávu a spásu duší.